Slow motion (Ako pomaly je pomaly?)

Pokračovanie reflexie z Body IQ v Berlíne. Workshop Petera Pleyera - anglického performera, choreografa, tanečníka a lektora pôsobiaceho v Berlíne,  ma uchvátil. Dal možnosť prežiť si hodnotu spomalenia...

Tento text som pôvodne napísala pre www.somatika.cz 


 V sále naplnenom asi 50-timi účastníkmi, výrazná, ale pokoj vyžarujúca postava Petra Pleyera hovorí o Slow motion. O tom, čo nás v najbližšej hodine čaká. Hýbať sa pomaly. Tak pomaly ako vieme. Hýbať sa stále celým telom. Keď už pohyb začne, nezastaví sa a využíva možnosti priestoru. K tomu, ako zdôrazňuje Peter - performer a choreograf -, je potrebné zachovať plynúci pohyb tela neustálym presúvaním váhy. Je dobré začať na zemi, v svojom kľude s jednoduchou pulzáciou: striedavou expanziou a uzatváraním tela.

Začínam. Oči zavreté. Pomalý prenos váhy ma presúva a mení môj tvar. Rotácia otvára telo do priestoru a prebúdza zrak. Vnímam svoj dych, detaily v mojej blízkosti a vnímam rozostrene priestor plný plynúcich tiel. Ako pomaly je pomaly? Počujem Petrove slová, práve vo chvíli, kedy si uvedomujem, že zapojenie zraku môj pohyb o čosi zrýchlilo. Čo je moje pomaly? Viem udržať jednotné pomalé tempo svojho pohybu? Oddávam sa plynutiu a uvoľňujem túto otázku bez zvláštneho zapojenia analýzy. Môj vnútorný kľud nepotrebuje odpoveď a atmosféra v sále také niečo skoro popiera.

Všetci sa stávame jedným plynúcim pomaly sa prelievajúcim organizmom. Keď dochádza ku kontaktu, je mäkký, nedeje sa nič nečakané, nič závratné. Na všetko je čas reagovať. Pozornosť je naplnená vnímaním zvnútra i z vonku.

Vnímam, kde som a moje telo sa presúva nasledovaním jednoduchých pohybových zámerov. Tie prichádzajú z tela samého v tak širokom čase, že sa na ne dokáže pripraviť každá bunka. Akoby všetko v tele bolo informované, v jednom kontakte, v spoločnom tempe a bezčasí. Som niekedy sólo, niekedy súčasťou prelievajúceho sa klbka tiel.

Počujem Petrovu výzvu k zastaveniu, ukončeniu a návratu do plnej pozornosti pre zdieľanie. Na tvárach ostatných účastníkov sa zrkadlí slastný tichý pokoj a otvorenosť. Niektorí v pohybe regenerovali na úrovni spánku, iní si spánok a snenie v pohybe prežili. Hovoríme o zmenách v našej pozornosti, kedy sme boli schopní vnímať detail i vzdialenosť a cítiť sa v jednom celku zároveň. Hovoríme o vnímaní času a vnímaní rýchlosti. Ako pomaly je pomaly?

Otvára to vo mne otázky: Ako pomalá by mala byť naša tekutá doba, aby sme v nej mohli plynúť bez straty seba samých, spojenia s okolím i vzájomných hlbších kontaktov. Ako pomaly potrebujeme žiť, aby sme mohli spolubyť?

Celú reflexiu z našej návštevy festivalu Body IQ 2019 v Berlíne, si môžete prečítať na www.somatika.cz.